Základy procesnej práce

Procesnú prácu založil Arnold Mindell, vtedajší jungovský analytik, koncom 70. rokov 20. storočia. Vznikla na základe Mindellovho pozorovania, že nočné sny odrážajú a zároveň sa odrážajú v somatických zážitkoch jeho klientov, najmä vo fyzických symptómoch. Termín "snenie" zovšeobecnil tak, aby zahŕňal akýkoľvek aspekt skúsenosti, ktorý sa síce možno líši od konsenzuálnych názorov na realitu, ale je v súlade so snami, fantáziami a somatickými skúsenosťami človeka, ako aj s neúmyselnými, ale významnými signálmi, ktoré tvoria pozadie medziľudských vzťahov.

Mindellovo fyzikálne vzdelanie ho viedlo k fenomenologickému a symbolickému vnímaniu nevedomej mysle, čo ho viedlo k aplikácii teórie informácie (teória informácie je odvetvie aplikovanej matematiky a elektrotechniky, ktoré sa zaoberá kvantifikáciou informácie. Historicky bola teória informácie vyvinutá s cieľom nájsť základné limity komprimácie a spoľahlivého prenosu údajov") koncepty na pozorovanie správania svojich klientov. V tomto svetle sa pojem "nevedomie" rozšíril na celú škálu neúmyselných verbálnych a neverbálnych signálov na jednej strane a na vnímanie, presvedčenie a myšlienky, s ktorými sa jednotlivec nestotožňuje, na strane druhej.

Rozširovanie nevedomia: od snívania k rozvíjaniu

Aby pomohol svojim klientom integrovať tieto formy nevedomého materiálu, Mindell rozšíril jungovské techniky "amplifikácie" (Amplifikácia je zosilnenie fyzických symptómov na základe psychologických faktorov, ako je úzkosť alebo depresia: "somatosenzorická amplifikácia sa vzťahuje na tendenciu prežívať somatické pocity ako intenzívne, škodlivé a znepokojujúce. To, čo môže byť pre stoika drobným "pichnutím" alebo miernou "bolestivosťou", je pre zosilňovača silnou, stravujúcou bolesťou), ako je aktívna imaginácia a interpretácia snov, pridaním metód priamej práce s neverbálnou skúsenosťou na úrovni tela. Mindell, vychádzajúc zo vzorcov uvedomovania, ktoré sa nachádzajú v rôznych zdrojoch od taoizmu, vadžrajány a šamanizmu až po modernú fyziku, vyvinul rámec na povzbudenie klientov, aby sa stotožnili s nevedomými skúsenosťami prostredníctvom procesu, ktorý nazval "rozvíjanie". Tento proces rozvíjania je dekonštrukciou pomenovaných zážitkov klienta, ktorá sa opiera nielen o slovný materiál a obrazy, ale aj o pohyb, hlbokú somatickú skúsenosť, medziľudské vzťahy a sociálny kontext.

Začiatkom 80. rokov začal Mindell spolu so svojimi kolegami z oblasti procesnej práce aplikovať koncepčný rámec, ktorý používal pri práci s jednotlivcami, pármi a rodinami, na facilitáciu riešenia konfliktov vo veľkých skupinách, pričom zhodnotil skupinovú dynamiku. Na označenie tejto novej disciplíny vytvoril pojem "Worldwork". Koncom 90. rokov sa Mindell opäť obrátil k svojmu skoršiemu záujmu o fyziku a začal skúmať rámec na pochopenie spoločných koreňov ľudskej skúsenosti, z ktorých vychádza psychológia na jednej strane a kvantová a relativistická fyzika na strane druhej.

Súčasné aplikácie a vznik procesne orientovanej psychológie

Procesne orientovaná psychológia je komplexná teória, metóda a orientácia na prácu s jednotlivcami, vzťahmi, organizáciami a komunitami, ktorú vytvorili doktori Arnold a Amy Mindellovci a ich kolegovia.

Procesná práca sa pôvodne uplatňovala pri práci s jednotlivcami, vrátane práce so snami a telom, a pri práci so zmenenými a extrémnymi stavmi. Niekedy sa považovala za dcéru jungovskej psychológie. Neskôr, keď sa zistilo, ako "pole snov" štruktúruje komunikáciu a dynamiku systémov, sa táto práca začala uplatňovať pri práci so vzťahmi a rodinami a nakoniec aj pri práci s veľkými skupinami, organizáciami a prostrediami, ktoré sa zaoberajú sociálnymi a politickými otázkami, riešením konfliktov , prevenciou násilia a budovaním komunít.

Myšlienky a metódy procesne orientovanej psychológie sú silne prepojené s pôvodnými učeniami a modernou fyzikou. Metódy podporujú uvedomenie si základného tvorivého poľa, ktoré nás formuje a ako prvé zachytáva naše vedomie v pocitových alebo jemných pocitoch, v signáloch a impulzoch, v nezamýšľanej komunikácii, snoch, zmenených stavoch, symptómoch a v napätí, konfliktoch a tvorivosti v organizáciách a spoločenstvách. Princíp Hlbokej demokracie pozoruje, že smerovanie, riešenie alebo transformácia prebieha v rámci jednotlivcov aj komunít, keď všetky uhly pohľadu, emócie a dimenzie skúseností môžu interagovať s vedomím. Táto práca má v súčasnosti veľmi zaujímavé uplatnenie v oblasti psychoterapie, body-mind, práce s kómou, duševného zdravia, organizačného rozvoja, budovania multikultúrnych komunít, riešenia konfliktov a umenia