História

Procesovú prácu založil koncom 70-tych rokov Arnold Mindell, ktorý bol v tom čase Jungiánskym analytikom. Svoje korene má v Mindellových pozorovaniach, že nočné sny klientov zrkadlili a zároveň sa zrkadlili v telesných zážitkoch jeho klientov, najmä v telesných symptómoch. Zovšeobecnil termín “snenie” a zahrnul do neho akékoľvek aspekty zážitku, ktoré aj keď sa niekedy odlišovali od konsenzuálneho pohľadu na realitu, boli koherentné so snami, fantáziami a telesnými zážitkami človeka, rovnako ako aj s nezámernými, ale zmysluplnými signálmi, ktoré boli v pozadí vzťahov.

Mindell bol vzdelaním fyzik a to ho povzbudilo k tomu, aby sa na nevedomú myseľ pozeral fenomenologicky a zároveň symbolicky. Viedlo ho to k aplikovaniu konceptov teórie informácií na pozorovanie správania klientov. (Teória informácií je vetvou aplikovanej matematiky a elektrotechnického inžinierstva, ktoré zahŕňa kvantifikáciu informácií. Cieľom teórie informácií bolo nájsť zásadné obmedzenia kompresie a spoľahlivej komunikovateľnosti dát.) V tomto svetle sa koncept ‘nevedomia’ rozšíril a zahrnul na jedej strane celé spectrum nezámerných verbálnych a neverbálnych signálov, a na druhej strane vnemy, presvedčenia a idei, s ktorými sa jedinec neidentifikuje.

Aby Mindell pomohol svojim klientom integrovať tento nevedomý materiál, rozšíril Jungiánsku techniku “amplifikácie” čo je aktívna imaginácia a interpretácia snov tak, že pridal metódy, ktoré pracujú priamo s neverbálnymi telesnými zážitkami. (Amplifikácia je zosilnenie telesných symptómov založené na psychologických faktoroch ako sú úzkosť, či depresia: “somatosenzorická amplifikácia sa vzťahuje k tendencii prežívať telesné vnemy ako intenzívne, škodlivé a vyrušujúce. Čo môže byť pre stoika drobným pichaním, alebo miernou bolesťou je pre zosilňovača závažnou stravujúcou bolesťou.) Mindell budoval na vzorcoch vedomia, ktoré našiel v taoizme, vajrayane a šamanizme až po modernú fyziku, vyvinul rámec na povzbudzovanie klientov k tomu, aby sa identifikovali s nevedomými zážitkami prostredníctvom procesu, ktorý nazval “rozvíjanie.” Tento proces rozvíjania je dekonštrukciou klientom pomenovaných zážitkov, ktorý sa opiera nie len z verbálneho materiálu a predstavivosti, ale tiež z pohybov, hlbokých telesných zážitkov, vzťahov a sociálneho kontextu.

Začiatkom 80-tych rokov 20-teho storočia začal Mindell spolu s kolegami aplikovať konceptuálny rámec, ktorý používal v práci s jedincami, s pármi a rodinami na facilitáciu konfliktov vo veľkých skupinách s využitím skupinovej dynamiky. Na popis tejto novej disciplíny zaviedol termín “Worldwork”. Koncom 90-tych rokov sa Mindell znova vrátil k svojmu skoršiemu záujmu o fyziku a začal skúmať rámec pre porozumenie spoločných koreňov ľudských zážitkov, ktorý bol podkladom pre vznik psychológie na jednej strane a kvantovej fyziky a teórie relativity na strane druhej.

Hlavné myšlienky

Hoci je procesová práca používaná tak v terapeutických situáciách, ako aj v iných, ktoré nie sú vo všeobecnosti považované za terapeutické, ako je napr. riešenie konfliktov, hlavné myšlienky procesovej práce sú najjednoduchšie pochopiteľné z psychoterapeutickej perspektívy.

Procesová práca zdôrazňuje uvedomenie – terapeutove aj klientove – a nie nejaký špecifický súbor techník. Termín “proces” v procesovej práci pochádza z viacerých zdrojov. Jedným bol Jungov koncept procesu individuácie (veľmi zovšeobecnene je to termín vzťahujúci sa k procesom, kedy sa nediferencované má tendenciu stať sa individuálnym, alebo k procesom prostredníctvom ktorých majú tendenciu diferencované komponenty stať sa viac nedeliteľným celkom – proces ktorým klient v psychoterapii integruje obsahy nevedomia, ktoré sú mu prezentované prostredníctvom snov, predstáv, fantázie, tranzov, serendipity a synchronicity atď. Ďalší zdroj pochádza z fyziky, najmä z formulácií Davida Bohma, ktoré sa týkajú toku, prúdenia medzi všetkými udalosťami. Ďalší pochádza z terapeutických pozorovaní prúdenia signálov a komunikácie medzi terapeutkou a klientkou (pozri Virginia Satirová).

Existujú zážitky dvoch typov: tie, s ktorými sa klient identifikuje a tie, ktoré klient považuje za “iné”, cudzie. Tie, s ktorými sa identifikuje sú označované ako “primárny proces” na zvýraznenie ich miesta v centre uvedomenia. Zážitky, ktoré klient marginalizuje ako “iné” sa označujú ako “sekundárny proces” aby sa zvýraznilo ich miesto v úzadí uvedomenia. Keď klienta povzbudzujeme, aby sa identifikoval zo zážitkami sekundárneho procesu, je vo všeobecnosti neochotný, či dokonca neschopný urobiť to, akoby primárny a sekundárny proces oddeľovala “hranica”. Je to doslova hranica identity človeka.

Hranice môžu byť kategorizované podľa zdroja určitej identity, ktorú definujú:

Osobná: Niekto, kto má hranicu k svojej vlastnej inteligencii, môže vysoký intelekt projikovať na iných, zatiaľčo seba vníma ako hlúpeho. Takáto hranica môže mať pôvod  v ranných zážitkoch z rodiny, či zo školy.

Rodinná: Rodinný systém môže mať predsudky, či pravidlá voči určitému typu zážitkov, ktoré musí člen rodiny porušiť, ak chce tie zážitky obsiahnuť. Ak sa napríklad rodina identifikuje ako pokojná a priateľská, môže trestať alebo marginalizovať agresívne alebo súťaživé správanie niektorého svojho člena. Takýto človek si môže vybudovať hranicu k svojim vlastným agresívnym a súťaživým tendenciám, projikovať ich na iných a byť nimi vyrušovaný.

Sociálna: Rodové, náboženské, etnické, či iné sociálne skupiny majú často normy správania a zážitkov, ktoré môžu ich členom sťažovať vyjadrenie iných zážitkov. Napríklad muža, ktorý pochádza z kultúry, ktorá zdôrazňuje drsnosť a necitlivosť ako želané maskulínne črty môžu vážne obťažovať jeho jemné a citlivé tendencie. Môže ich projikovať na iných mužov, o ktorých si myslí, že sú “slabí”, alebo možno homosexuáli. Toto je jeden z mechanizmov, ktorý poháňa homofóbiu.

Ľudská: Existuje určité spektrum zážitkov, ktoré su všeobecne považované za “ľudskú podstatu”, zatiaľčo tie, ktoré sú mimo tento rámec sú “nehumánne”, “zvieracie”, či možno “z iného sveta”. Jedinci s tendenciami k silným zmeneným stavom vedomia a spirituálnym zážitkom majú k týmto zážitkom často hranicu, považujú ich za nehumánne. Tento pohľad podporuje spoločenská konsenzuálna realita. Takéto zážitky môžu podnecovať vznik extrémnych stavov vedomia, ktoré sú potom psychiatricky liečené.

Procesová práca sa pokúša identifikovať klientkin primárny a sekundárny proces a hranice, ktoré ich oddeľujú. Potom facilituje obohatenie klientkinej identity amplifikovaním a rozvíjaním zážitkov sekundárneho procesu až kým začnú byť zmysluplné – na kongnitívnej aj na telesnej rovine- a stanú sa súčasťou klientkinho zážitkového sveta.

Hlboká demokracia je koncept, ktorý rozvinul Arnold Mindell. Poskytuje integrovaný štrukturálny rámec pre prácu so zahŕňaním marginalizovaných zážitkov, rôl a hlasov (na rozdiel od klasickej demokracie, ktorá sa zameriava na pravidlá väčšiny, hlboká demokracia považuje všetku hlasy, stavy vedomia a rámce reality za dôležité. Hlboká demokracia tiež naznačuje, že informácie, ktoré tieto hlasy, stavy vedomia či rámce nesú sú potrebné na porozumenie a zavŕšenie procesu systému. Hlboká demokracia je postoj, ktorý sa zameriava na uvedomenie si hlasov, ktoré sú centrálne i marginálne.)

Úrovne zážitku

Nazeranie na zážitky na osi primárne-sekundárne má tendenciu viesť k zdôrazňovaniu polarít v klientkiných zážitkoch a nie k ich celostnosti. Na tejto úrovni, ku ktorej sa procesová práca vzťahuje ako k “snovej” sa zážitky sekundárneho procesu votrú do klientkinho primárneho procesu, ohrozia jeho integritu a objavia sa ako “problémy”, ktoré treba vyriešiť. Bližšie skúmanie klientkinho sveta zážitkov odhalí hlbšiu, preverbálnu, prekonceptuálnu rovinu, ktorá spája zážitky, ktoré sú na snovej úrovni konfliktné. Arnold Mindell sa k tejto úrovni zážitkov vzťahuje ako k úrovni “esencie snenia” (“sentient essence”) Práca s touto rovinou môže byť pre klientov, ktorí mnoho rokov zápasili so silne polarizovanými snovými procesmi a ktorí zvládli riešenie na praktickej úrovni, ale neustále v zážitkoch pociťovali oddelenie a napätia,  veľmi nápomocná.